„V HORÁCH SOM SA NAUČIL POKORE“
– rozhovor so Zoltánom Demjánom, horolezcom, vrcholovým manažérom a koučom –
So Zoltánom Demjánom som sa po prvý raz stretla pred šestnástimi rokmi. Tuším. Už je to dávno. Stál na začiatku organizácie, ktorá chcela mladým prinášať dobrodružstvo, nový pohľad na trávenie voľného času, iný spôsob spoznávania priateľov aj seba. Vtedy úspešný športovec a manažér mal v hlave veľa plánov a predstáv. Mnohé z nich v OB – a vôbec, v zážitkovom vzdelávaní – stále fungujú. Po rokoch som ho požiadala o rozhovor. Športovcom byť neprestal, ale medzičasom sa stal uznávaným lektorom.
Kto je kouč? Kedysi vás ľudia poznali ako športovca, pokoriteľa osemtisícoviek. Dnes vás skôr treba hľadať na stránkach vzdelávacích organizácií. Kedy sa stala tá zmena?
Začnem chronologicky. V roku 2002 som sa rozhodol skončiť s vrcholovým manažmentom, v ktorom som pôsobil 10 rokov. Mám asi dobrú vlastnosť a to skončiť vždy na vrchole výkonnosti. Mal som pocit, že je najvyšší čas začať s niečím nový, no vlastne až tak úplne nové to nebolo. V spoločnosti Holcim, kde som pôsobil ako predseda predstavenstva a generálny riaditeľ som bol zodpovedný za vedenie ľudí. Bola to výborná škola. Teraz pomáham vrcholovým manažérom, ktorí sa chcú stať lídrami, stať sa nimi. Je veľký rozdiel medzi riadením ľudí (manažment) a vedením ľudí (leadership).
A tým som sa vlastne dostal aj k tomu čo je koučovanie. Manažér povie zamestnancom čo majú robiť a oni to viac, alebo menej poslušne vykonajú, líder vytvorí prostredie v ktorom sa ľudia – dobrovoľníci (lebo dnes či sa nám to páči, či nie, máme do činenia s dobrovoľníkmi) sami rozhodujú koľko zo seba vložia do svojej práce. Rovnaký rozdiel je medzi mentorovaním a koučovaním. Mentor (poradca, konzultant,…) povie, poradí klientovi čo, prípadne ako to má robiť, kouč vytvorí prostredie, v ktorom sa partner otvorí a sám hľadá za pomoci kouča to správne riešenie. Riešenia, ktoré si človek nájde sám s radosťou realizuje a zažíva pocit sebaúcty. Dobré rady nám môžu pomôcť, ale vždy v pozadí zostáva pocit „zase som to nedokázal vyriešiť sám“. V mene pravdepodobne najväčšej vzdelávacej firmy na svete FranklinCovey, ktorá je prítomná vo vyše 140 krajinách sveta realizujem rozvojové programy efektivity pre jednotlivcov, učím vrcholových manažérov leadershipu, to je viac menej mentorovanie, učenie. Okrem toho od roku 2006 koučujem s vrcholovými manažérmi a to ma nesmierne napĺňa. Vidieť ako dokážu ľudia na sebe pracovať a dosahovať vnútornú spokojnosť a vďaka tomu výborné pracovné a osobné výsledky je krásne.
Ako sa z úspešného manažéra a športovca stane tréner a kouč?
Je to zdanlivo jednoduché. Najprv sa pre to treba rozhodnúť a to je to najťažšie. Opustiť bezpečný svet veľkej firmy nie je jednoduché. Potom už len stačí absolvovať polročný výcvik kouča, resp. certifikovať sa na lektora a môžete začať. Samozrejme úspešní na trhu trénerov a koučov budete len vtedy, keď to čo učíte máte prežité, resp. to žijete. Nestačí mať kurz a peknú webstránku, dôležité je mať nielen spokojných, ale nadšených klientov a tí o vás povedia ďalej a zrazu to ide aj bez webstránky.
K vzdelávaniu ste mali blízko už pred rokmi, málokto o tom vie. Stáli ste pri zrode občianskeho združenia Štúdio zážitku, Outward Bound Slovensko. Ako ste sa k tomu dostali?
Moje skúsenosti so vzdelávaní začali pomerne dávno začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia :). Okolo desať rokov som pôsobil ako externý lektor na horolezeckej škole, kde sme pripravovali cvičiteľov, ktorí učili mladých horolezcov ako správne používať horolezeckú výstroj a výzbroj a ako sa bezpečne pohybovať v nebezpečnom horskom prostredí. Takže teraz pokračujem tam, kde som kedysi skončil.
Ako sa na Štúdio zážitku, Outward Bound Slovensko a ľudí okolo neho pamätáte?
Ako novopečený generálny riaditeľ v Holcime (vtedy ešte HIROCEM) som sa snažil vytvoriť okolo seba tím ľudí a s niektorými sa mi to veľmi nedarilo. S pomocou Štúdia zážitku – Outward Bound Slovensko sme zorganizovali trojdňové stretnutie v Jasnej v Nízkych Tatrách. Bol to úspech na celej čiare :). S jedným z mojich kolegov expatriotov zo Švajčiarska sme našli k sebe cestu a naša spolupráca sa výrazne zlepšila a s ďalším členom vedenia firmy sme sa následne v dobrom rozišli, lebo sme si obaja uvedomili, že hodnotovo, ľudsky si nesedíme. Vtedy som si prvý krát uvedomil, že keď je profesionálne pripravený a vedení outdoor program, tak vie byť veľmi účinný.
Zážitkové vzdelávanie je veľmi špecifické. Ako by ste ho popísali pre ľudí, ktorí vôbec netušia, o čo ide? Čo znamená pre vás?
Je to forma rozvoja ľudí, ktoré sa nerealizuje v tréningovej miestnosti, ale vonku v prírodnom prostredí. Hlavný rozdiel medzi klasickým tréningom, vzdelávaním a zážitkovým vzdelávaním vidím v tom, že pri zážitkovom vzdelávaní sú ľudia vystavení prostrediu a podmienkam a vďaka tomu si sami uvedomujú určité nedostatky, ktoré sa sami snažia odstrániť. Je to veľmi účinná forma rozvoja,, ktorá je bližšie ku koučovaniu ako k mentorovaniu.
Pre koho sa podľa vás tento druh vzdelávania hodí? Kedy a na čo?
Hodí sa podľa mňa úplne pre každého, je dôležité len vybrať primeranú aktivitu a prostredie vzhľadom k veku a fyzickej kondícii účastníkov.
Je podľa vás iné učiť mladých a učiť dospelých?
Učiť mladých je krásne, oni totiž považujú učenie ešte za prirodzenú činnosť a nemajú toľko zlozvykov ako dospelí.
Zužitkovali ste svoje športové skúsenosti v manažérskej a neskôr lektorskej práci?
V horách som sa naučil pokore, to znamená uznávať, že princípy, podľa ktorých sa riadi príroda sú silnejšie ako my ľudia. Pokiaľ sme ochotní tieto princípy akceptovať, môžeme byť spokojní, vyrovnaní a úspešní. To ma naučilo vrcholové horolezectvo a to je to najdôležitejšie aj pri vedení ľudí a aj pri pomáhaní ľuďom pri ich osobnom rozvoji. Šport ma naučil aj vytrvalosti a disciplíne a to je tiež niečo, čo často vo firmách chýba.
Stalo sa vám, že ste pri prednášaní prišli niekedy do úzkych?
Zatiaľ som nezažil skutočnú krízu pri vedení seminárov alebo workshopov. Myslím si však, že to nie je len tým, že som mal doteraz šťastie, ale aj tým, že nepodceňujem prípravu. Spočiatku, keď som začínal školiť vrcholových manažérov, tak sa vyskytli situácie, kedy sa niektorý z nich snažil ukázať sa pred svojimi kolegami a snažil sa ma nejako zahnať do kúta. V minulosti som proti takým bojoval a musím sa priznať, že úspešne. Neskôr mi došlo, že som svojim prístupom vlastne ignoroval univerzálny princíp, že „kyselinu nikdy nemôžeme neutralizovať kyselinou“. A preto som to zmenil a odvtedy keď niekto začne na seminári proti mne „bojovať“, tak sa vo svojom vnútri nastavím na toho človeka tak, že ho mám rád a snažím sa na neho vysielať len pozitívne myšlienky, energiu. A ono to funguje, po čase prestane útočiť, lebo sa nedostavujú ním očakávané reakcie a nebýva výnimkou, že sa „z capa stane záhradník“.
Čo naopak považujete sa svoj najväčší lektorský úspech?
Je ich viac, ale vždy ma nesmierne poteší, keď takzvaní tvrdý manažéri, ktorí vidia len čísla a výsledky, po absolvovaní našich programov často s lesklými očami hovoria, že to bol program, ktorý im nesmierne veľa dal, dokonca, že im zmenil život k lepšiemu. A to je tá najkrajšia odmena, preto mám svoju prácu tak rád a robím ju s nadšením a láskou.
So Zoltánom Demjánom sa rozprávala Mary Stracenská