Autor gg

– rozhovor so Zoltánom Demjánom, horolezcom, vrcholovým manažérom a koučom –

So Zoltánom Demjánom som sa po prvý raz stretla pred šestnástimi rokmi. Tuším. Už je to dávno. Stál na začiatku organizácie, ktorá chcela mladým prinášať dobrodružstvo, nový pohľad na trávenie voľného času, iný spôsob spoznávania priateľov aj seba. Vtedy úspešný športovec a manažér mal v hlave veľa plánov a predstáv. Mnohé z nich v OB – a vôbec, v zážitkovom vzdelávaní – stále fungujú. Po rokoch som ho požiadala o rozhovor. Športovcom byť neprestal, ale medzičasom sa stal uznávaným lektorom.

Kto je kouč? Kedysi vás ľudia poznali ako športovca, pokoriteľa osemtisícoviek. Dnes vás skôr treba hľadať na stránkach vzdelávacích organizácií. Kedy sa stala tá zmena?

Začnem chronologicky. V roku 2002 som sa rozhodol skončiť s vrcholovým manažmentom, v ktorom som pôsobil 10 rokov. Mám asi dobrú vlastnosť a to skončiť vždy na vrchole výkonnosti. Mal som pocit, že je najvyšší čas začať s niečím nový, no vlastne až tak úplne nové to nebolo. V spoločnosti Holcim, kde som pôsobil ako predseda predstavenstva a generálny riaditeľ som bol zodpovedný za vedenie ľudí. Bola to výborná škola. Teraz pomáham vrcholovým manažérom, ktorí sa chcú stať lídrami, stať sa nimi. Je veľký rozdiel medzi riadením ľudí (manažment) a vedením ľudí (leadership).

A tým som sa vlastne dostal aj k tomu čo je koučovanie. Manažér povie zamestnancom čo majú robiť a oni to viac, alebo menej poslušne vykonajú, líder vytvorí prostredie v ktorom sa ľudia – dobrovoľníci (lebo dnes či sa nám to páči, či nie, máme do činenia s dobrovoľníkmi) sami rozhodujú koľko zo seba vložia do svojej práce. Rovnaký rozdiel je medzi mentorovaním a koučovaním. Mentor (poradca, konzultant,…) povie, poradí klientovi čo, prípadne ako to má robiť, kouč vytvorí prostredie, v ktorom sa partner otvorí a sám hľadá za pomoci kouča to správne riešenie. Riešenia, ktoré si človek nájde sám s radosťou realizuje a zažíva pocit sebaúcty. Dobré rady nám môžu pomôcť, ale vždy v pozadí zostáva pocit „zase som to nedokázal vyriešiť sám“. V mene pravdepodobne najväčšej vzdelávacej firmy na svete FranklinCovey, ktorá je prítomná vo vyše 140 krajinách sveta realizujem rozvojové programy efektivity pre jednotlivcov, učím vrcholových manažérov leadershipu, to je viac menej mentorovanie, učenie. Okrem toho od roku 2006 koučujem s vrcholovými manažérmi a to ma nesmierne napĺňa. Vidieť ako dokážu ľudia na sebe pracovať a dosahovať vnútornú spokojnosť a vďaka tomu výborné pracovné a osobné výsledky je krásne.

Ako sa z úspešného manažéra a športovca stane tréner a kouč?

Je to zdanlivo jednoduché. Najprv sa pre to treba rozhodnúť a to je to najťažšie. Opustiť bezpečný svet veľkej firmy nie je jednoduché. Potom už len stačí absolvovať polročný výcvik kouča, resp. certifikovať sa na lektora a môžete začať. Samozrejme úspešní na trhu trénerov a koučov budete len vtedy, keď to čo učíte máte prežité, resp. to žijete. Nestačí mať kurz a peknú webstránku, dôležité je mať nielen spokojných, ale nadšených klientov a tí o vás povedia ďalej a zrazu to ide aj bez webstránky.

K vzdelávaniu ste mali blízko už pred rokmi, málokto o tom vie. Stáli ste pri zrode občianskeho združenia Štúdio zážitku, Outward Bound Slovensko. Ako ste sa k tomu dostali?

Moje skúsenosti so vzdelávaní začali pomerne dávno začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia :). Okolo desať rokov som pôsobil ako externý lektor na horolezeckej škole, kde sme pripravovali cvičiteľov, ktorí učili mladých horolezcov ako správne používať horolezeckú výstroj a výzbroj a ako sa bezpečne pohybovať v nebezpečnom horskom prostredí. Takže teraz pokračujem tam, kde som kedysi skončil.

Ako sa na Štúdio zážitku, Outward Bound Slovensko a ľudí okolo neho pamätáte?

Ako novopečený generálny riaditeľ v Holcime (vtedy ešte HIROCEM) som sa snažil vytvoriť okolo seba tím ľudí a s niektorými sa mi to veľmi nedarilo. S pomocou Štúdia zážitku – Outward Bound Slovensko sme zorganizovali trojdňové stretnutie v Jasnej v Nízkych Tatrách. Bol to úspech na celej čiare :). S jedným z mojich kolegov expatriotov zo Švajčiarska sme našli k sebe cestu a naša spolupráca sa výrazne zlepšila a s ďalším členom vedenia firmy sme sa následne v dobrom rozišli, lebo sme si obaja uvedomili, že hodnotovo, ľudsky si nesedíme. Vtedy som si prvý krát uvedomil, že keď je profesionálne pripravený a vedení outdoor program, tak vie byť veľmi účinný.

Zážitkové vzdelávanie je veľmi špecifické. Ako by ste ho popísali pre ľudí, ktorí vôbec netušia, o čo ide? Čo znamená pre vás?

Je to forma rozvoja ľudí, ktoré sa nerealizuje v tréningovej miestnosti, ale vonku v prírodnom prostredí. Hlavný rozdiel medzi klasickým tréningom, vzdelávaním a zážitkovým vzdelávaním vidím v tom, že pri zážitkovom vzdelávaní sú ľudia vystavení prostrediu a podmienkam a vďaka tomu si sami uvedomujú určité nedostatky, ktoré sa sami snažia odstrániť. Je to veľmi účinná forma rozvoja,, ktorá je bližšie ku koučovaniu ako k mentorovaniu.

Pre koho sa podľa vás tento druh vzdelávania hodí? Kedy a na čo?

Hodí sa podľa mňa úplne pre každého, je dôležité len vybrať primeranú aktivitu a prostredie vzhľadom k veku a fyzickej kondícii účastníkov.

Je podľa vás iné učiť mladých a učiť dospelých?

Učiť mladých je krásne, oni totiž považujú učenie ešte za prirodzenú činnosť a nemajú toľko zlozvykov ako dospelí.

Zužitkovali ste svoje športové skúsenosti v manažérskej a neskôr lektorskej práci?

V horách som sa naučil pokore, to znamená uznávať, že princípy, podľa ktorých sa riadi príroda sú silnejšie ako my ľudia. Pokiaľ sme ochotní tieto princípy akceptovať, môžeme byť spokojní, vyrovnaní a úspešní. To ma naučilo vrcholové horolezectvo a to je to najdôležitejšie aj pri vedení ľudí a aj pri pomáhaní ľuďom pri ich osobnom rozvoji. Šport ma naučil aj vytrvalosti a disciplíne a to je tiež niečo, čo často vo firmách chýba.

Stalo sa vám, že ste pri prednášaní prišli niekedy do úzkych?

Zatiaľ som nezažil skutočnú krízu pri vedení seminárov alebo workshopov. Myslím si však, že to nie je len tým, že som mal doteraz šťastie, ale aj tým, že nepodceňujem prípravu. Spočiatku, keď som začínal školiť vrcholových manažérov, tak sa vyskytli situácie, kedy sa niektorý z nich snažil ukázať sa pred svojimi kolegami a snažil sa ma nejako zahnať do kúta. V minulosti som proti takým bojoval a musím sa priznať, že úspešne. Neskôr mi došlo, že som svojim prístupom vlastne ignoroval univerzálny princíp, že „kyselinu nikdy nemôžeme neutralizovať kyselinou“. A preto som to zmenil a odvtedy keď niekto začne na seminári proti mne „bojovať“, tak sa vo svojom vnútri nastavím na toho človeka tak, že ho mám rád a snažím sa na neho vysielať len pozitívne myšlienky, energiu. A ono to funguje, po čase prestane útočiť, lebo sa nedostavujú ním očakávané reakcie a nebýva výnimkou, že sa „z capa stane záhradník“.

Čo naopak považujete sa svoj najväčší lektorský úspech?

Je ich viac, ale vždy ma nesmierne poteší, keď takzvaní tvrdý manažéri, ktorí vidia len čísla a výsledky, po absolvovaní našich programov často s lesklými očami hovoria, že to bol program, ktorý im nesmierne veľa dal, dokonca, že im zmenil život k lepšiemu. A to je tá najkrajšia odmena, preto mám svoju prácu tak rád a robím ju s nadšením a láskou.

So Zoltánom Demjánom sa rozprávala Mary Stracenská

– rozhovor s Jurajom Smatanom, občianskym aktivistom, vášnivým ekológom, učiteľom, inštruktorom-

Poradca predsedníčky vlády, občiansky aktivista, vášnivý ekológ. A učiteľ, vychovávateľ, inštruktor. Juraj Smatana si prešiel mnohým. Stretli sme sa po rokoch, aby sme hovorili o niečom, čo sa v súvislosti s ním často nespomína.

Pamätáš sa aké to bolo, keď si sa pred rokmi rozhodol, že chceš učiť?

Prejavenie akéhosi základného talentu prišlo na letnom zväzarmovskom tábore pre mladých rádioamatérov, okolo roku 1985. Zistil som, že ma baví vymýšľať programy pre mladých, pri ich organizovaní nemusím používať nátlakové prostriedky a keď sa kurz vydarí, je to veľké zadosťučinenie. Dôležité boli aj dva roky na vojne: príležitosť pozorovať svojich rovesníkov aj seba samého v situáciách od úplnej „zobáckej“ podriadenosti až po mazáctvo a supráctvo. Takýto psychologický tréning vám nedá žiadna škola. Potom prišla ponuka pracovať ako majster odborného výcviku mechanikov elektronických zariadení pre Považské strojárne. Za jednu z prvých výplat som sa vybral do Vsetína kúpiť si vibramy a v kníhkupectve mi padla do rúk kniha „Prázdniny se šlehačkou“ (zborník aktivít Prázdninovej školy Lipnice). Tuším som vtedy kvôli nej aj zabudol vystúpiť z vlaku. V lete 1988 som sa prihlásil na tábor Stromu života v Čiernom Balogu a popri opravovaní železničky na vlastnej koži zažil prvé psychohry, „orvávačku“, tvorivé aktivity… Ďalší rok už som bol inštruktorom. Do toho prišiel November 1989 a v 26 rokoch som sa prihlásil na vysokú školu, aby som mohol byť učiteľom a teda „prinútil môjho zamestnávateľa platiť ma za záchranu Zeme“. Už v priebehu štúdia som začal učiť na čiastočný úväzok, šiel z jedného kurzu na druhý. Niekedy v tejto dobe vzniklo Štúdio Zážitku.

Čo si učil, aké predmety?

Keďže som chcel učiť environmentalistiku, teda o problémoch vzťahu človeka a životného prostredia, vybral som si kombináciu dejepis – geografia. Študoval som súčasne na Prírodovedeckej a Filozofickej fakulte UK. Je to prienik spoločenských a prírodných vied, a doteraz ma tieto náuky neprestali baviť. Okrem toho som pár rokov zaskakoval na súkromnom gymnáziu experimentálny predmet Ľudské práva.

Aké to učiteľovanie bolo? Neviem si ťa predstaviť ako úplne klasického morózneho pedagóga.

Obraz klasického morózneho pedagóga vychádza z herbartovskej pedagogiky strachu, ktorej sa výborne darilo v autoritárskej rakúsko-uhorskej ale aj komunistickej škole, a prežíva doteraz. Spomeňte si na scény z filmov „Škola základ života“ alebo „Cesta do hlubin študákovy duše“: Zazvoní na hodinu, učitelia uchopia triedne knihy a učebné pomôcky a vypochodujú zo zborovne ako policajná jednotka, chystajúca sa potlačiť anarchistickú demonštráciu.

Takýto prístup k žiakom bytostne neznášam. Keby som ho znášal, tak rovno môžem ísť pracovať ako dozorca do Ilavy, a za podobnú prácu by som dostával niekoľkonásobný plat.

Človek sa stal človekom vďaka slobode, rozoznávaniu dobrého a zlého, a nie kvôli bezduchému drilu.

Už ako študent pedagogiky si sa teda dostal k učeniu zážitkom. Čím ťa presvedčila myšlienka zážitkového vzdelávania? Prečo sa ti zdalo dobré?

Zážitkové vzdelávanie ma presvedčilo – ako inak – vlastným zážitkom. Je to základná, prvotná forma učenia. Stačí sledovať spontánnu hru detí, alebo hoci mačiatok. Aj vyššie rozumové operácie, akými sú analýza, generalizácia alebo hodnotenie, musia stáť na zažitej skúsenosti, inak len plávajú na vode.

Ako si spomínaš na jednu z organizácií, ktoré si pred takmer dvadsiatimi rokmi zakladal?

Štúdio Zážitku, slovenská obdoba Prázdninovej školy Lipnice a partnera medzinárodnej organizácie Outward Bound bolo najmä dieťaťom Tamky Greksákovej. V mojom živote je to jedno z najdôležitejších období. Umožnilo mi meniť sa aj vo veku, kedy sa už väčšina ľudí považuje za hotové, ukončené osobnosti.

Spomínaš si na nejaké programy, ktoré si robil, nejaké skupiny ľudí? Prečo pre nich podľa teba tieto programy boli dobré?

Autorsky som sa podieľal najmä na kurzoch AMOS pre začínajúcich pedagógov a na stredoškolských kurzoch GO! Popri množstve skvelých inštruktorov, z ktorých by si každý zaslúžil samostatnú spomienku, som najčastejšie tvoril tím s Miškou Bubelíniovou a Jankou a Daliborom Halíkovcami. Občas som si „vystrihol“ nejaké tie vysoké laná alebo krupiéra v kasíne aj na firemných kurzoch. A samozrejme unikátne Leto na hran(i)e, Jano a Danka Spurní… to je kurz pre detské domovy a ďalší dôkaz, že zážitková pedagogika funguje v každom prostredí.

Programy zážitkového vzdelávania sa volajú aj kurzy – hoci sú dosť odlišné od napríklad kurzov cudzích jazykov, programovania alebo vyšívania. Čo sa na programoch (kurzoch), ktoré si robil, presne dialo?

Toto je najťažšia otázka. Odjakživa bolo najväčším problémom nášho „marketingu“, ako ľuďom, ktorí zatiaľ nezažili žiadny kurz, nejako naznačiť tú silu. Keď popíšete jednotlivú aktivitu, tak často zaznie, že niečo podobné robil vedúci na skautskom tábore, animátor na dovolenke alebo učiteľka náuky o spoločnosti.

Lenže štúdiozážitkový desaťdenný kurz vytváral povedzme šesťčlenný tím inštruktorov niekedy aj celý rok. Materiál sa navážal na nákladnom aute. Tím bol zložený z najrôznejších osobností – novinárov, podnikateľov, psychológov, lekárov, umelcov. Každý mal svoju rolu a srdcovú tému, kvôli ktorej bol ochotný pracovať aj zadarmo. Výsledkom bol precízny scenár, ktorý mal dramaturgickú klenbu, červenú niť, pointu, obsahoval osvedčené hity aj autorské experimenty.

Najsilnejšie momenty však boli tie, kedy „hra“ (aktivita, program) začala žiť vlastným životom. Keď sa loď kurzu dostala na hlboké vody. Vtedy už nebol dôležitý ani minútový scenár, ani formálne rozdelenie na účastníkov a inštruktorov.

Dá sa táto forma vzdelávania považovať za formu, ktorá ľuďom niečo prináša?

Zacitujem jednu pätnásťročnú účastníčku z kurzu GO!: „Za týždeň som tu zažila viac, ako doteraz za celý život.“ Alebo mladého učiteľa z kurzu Amos: „Z jedného víkendového stretnutia som nabral energiu na tri mesiace práce v škole.“

Akí ľudia sa na kurzoch, ktoré si pamätáš, stretávali?

Tí najcennejší. Ľudia, ktorí si uvedomili, že hra je vážna vec a dospievanie je práca na celý život. Vznikajú tam veľmi silné vzťahy. Keď si ma skontaktovala kvôli tomuto rozhovoru, stretli sme sa asi po 10 rokoch a akoby sme len pokračovali v prerušenej debate.

Ak by si ešte niekedy mal čas, vrátil by si sa k učeniu zážitkom?

Nikdy som od tejto metódy ďaleko neodišiel, len ju uplatňujem v iných prostrediach. Ale veľmi rád by som sa raz podieľal na sade klasických štúdiozážitkových kurzov, určenej pre mladých ochrancov prírody a aktívnych občanov.

S Jurajom Smatanom sa rozprávala Mary Stracenská